LEKÁR LEJEUNE A KRÁĽ BAUDOUIN

            Jerôme Jean Louis Marie Lejeune (1926-1994) bol francúzsky genetik, pediater a jeden z najvýznamnejších vodcov medzinárodného pro-life hnutia v druhej polovici 20. storočia.
            Jerôme Lejeuen je považovaný za jedného zo zakladateľov modernej genetiky človeka a lekárskej genetiky. V roku 1958 objavil príčinu Downovho syndrómu – trizómiu 21. chromozómu a ako prvý lekár poukázal na spojitosť medzi genetickou poruchou a mentálnou retardáciou.
            Chcel, aby jeho objav pomohol postihnuté deti liečiť, no sám bol svedkom toho, ako výsledky jeho práce boli zneužité. Objav sa začal uplatňovať v prenatálnej diagnostike na rozpoznanie genetickej poruchy v ranom období vývoja plodu. Ženám, ktoré nosili v sebe takto postihnuté dieťa, sa odporúčalo umelé ukončenie tehotenstva. Stal sa svedkom, ako národné zdravotnícke systémy začali vynakladať obrovské finančné prostriedky na to, aby spoločnosť išla týmto smerom.
            V roku 1969 ho pozvali do Ameriky, aby si prevzal najvyššie vyznamenanie v oblasti ľudskej  genetiky – William Allen Memorial Award. Vo svojom prejave, ktorý si starostlivo pripravoval niekoľko mesiacov – napriek varovaniu svojich kolegov – dôrazne povedal: „Po tisícky rokov sa medicína usiluje bojovať o život a zdravie, proti chorobám a smrti. Akékoľvek prevrátenie tohto poriadku by medicínu navždy zmenilo.“ V tú noc svojej manželke napísal: „Dnes som prišiel o Nobelovu cenu za medicínu.“
            Ako predpokladal, doma, vo Francúzsku, ho vylúčili z vedeckej, medicínskej a politickej elity. Podpora jeho výskumov bola stiahnutá. Dovtedy lekári boli hrdí, ak smeli patriť do Lejeunovho tímu, v 70-tych rokoch sa to už však rovnalo spoločenskej samovražde.  Počas kampane za legalizáciu potratov vo Francúzsku v roku 1975 sa na stene slávnej univerzity Sorbonny dokonca objavil slogan „Smrť pre Lejeuna“.
            V tom čase však pápež Pavol VI. vytvoril Pápežskú akadémiu vied, ktorej sa stal Jerôme Lejeuen členom. To mu umožnilo spolupracovať s medzinárodnou elitou vedeckého sveta na poli vedy a etiky. Ako expert prezentoval svoje stanoviská počas súdnych procesov, pri prijímaní zákonov v parlamentoch, zúčastňoval sa debát a nevyhýbal sa ani médiám. To, že jeho vedecký objav bol zneužitý, urobilo z neho ešte neúnavnejšieho zástancu práva na život každého dieťaťa.
            Cez poľskú aktivistku Wandu Poltawsku sa zoznámil s Karolom Wojtylom, v tom čase krakovským arcibiskupom. Tento, keď ako pápež založil Pápežskú akadémiu vied pre život, menoval Lejeuna za jej prvého prezidenta. Lejeune ním však bol len niekoľko týždňov, keďže mu diagnostikovali rakovinu pľúc, ktorej čoskoro podľahol. On, ktorý všetku svoju prácu zasvätil boju za život, zomrel akoby symbolicky na Veľkonočnú nedeľu, v deň víťazstva života nad smrťou.

            Pro-life orientácia Jerôme Lejeuna silno zasiahla aj konanie belgického kráľa Baudouina I., ktorý v roku 1989 požiadal Lejeuna o stretnutie. Belgický parlament totiž rokoval o legalizácii potratov a kráľ Baudouin I. odmietal tento zákon podpísať.
            To, čo sa dialo v tom čase v Belgicku, sa dialo v celej západnej Európe a v USA – mnohé krajiny predkladali zákony, ktoré mali legalizovať umelé potraty. A to už nielen z medicínskych dôvodov, ani takzvaných sociálnych, ale jednoducho na základe slobodného rozhodnutia ženy, zdôvodňovaného ako právo ženy rozhodovať o svojom tele. Na belgickom prípade bolo smutné to, že kresťanskí demokrati, ktorí boli od roku 1989 v koaličnej vláde spolu so socialistami, ani nebojovali proti tomuto návrhu. Z kráľovho súkromia unikli jeho slová priateľom: „Radšej odstúpim, ako by som mal podpísať tento zákon.“
            Vláda však našla riešenie. Použila článok ústavy, ktorý umožňuje, aby, keď kráľ nie je schopný zastávať svoj úrad, prebrali jeho kompetencie vláda a parlament. Vláda teda vyhlásila, že kráľ nie je schopný vykonávať úrad, premiér Wilfried Martens (kresťanský demokrat) podpísal potratový zákon a na druhý deň parlament vrátil kráľa do funkcie.
            Istý novinár napísal o tom pozoruhodný text: „Myslel som si, že kráľovo odmietnutie podpísať zákon vyvolá ústavnú krízu. Nestalo sa tak. Pán Martens jednoducho zbavil kráľa moci na deň, dva a dal vláde podpísať zákon namiesto kráľa. Za týmto cieľom použil článok belgickej ústavy, ktorý bol naposledy použitý počas druhej svetovej vojny, keď bol kráľ v rukách nepriateľa – nacistov. Zdá sa, že vláda predpokladá, že kráľ Baudouin I. je opäť v rukách nepriateľa – tento raz nie nacistov, ale vlastného svedomia.“
            Spomínaní dvaja muži Jerôme Lejeune a kráľ Baudouin I. sú pre súčasnosť pozoruhodnými svedkami morálnej sily a odvahy.

(zdroj: Ján Vígľaš, Výhrada vo svedomí, z edície Viera do vrecka)